O našej škole
Úcta k minulosti je prejav vzdelanosti
.
Z histórie našej školy
Správy o počiatkoch teoretickej výučby učňov v Senici sa zachovali z 19.storočia. Samostatná učňovská škola s učiteľským zborom vznikla až v roku 1948, kedy do nej nastúpilo 407 žiakov rozdelených do 14 tried. Učebne však nestačili pre všetkých, preto boli prenajaté ďalšie dve. Jedna z nich sa nachádzala v susedstve školy, v hosťovskej izbe hostinca Vidových. V septembri a októbri museli byť učitelia aj cez prestávky v triedach alebo na dvore, pretože nebolo zborovne. Učiteľský zbor tvorili len piati externí učitelia odborných predmetov a prvý riaditeľ učňovskej školy Ján Lesák.
V čase vzniku samostatnej učňovskej školy v Senici sa väčšinou zaškoľovali učni zo súkromných podnikov a remeselníkov v odboroch kovo, drevo, stavebné profesie, predavači, krajčíri, obuvníci, pekári, cukrári, mlynári, mäsiari, sklenári, čalúnnici, sedlári, fotografisti a klobučníčky.
V školskom roku 1951/1952 je v kronike zachytená prvá zmena. Mení sa názov školy na Základnú odbornú školu . Počet učňov stúpal, zriadili sa elokované triedy v Holíči a na Myjave, a preto sa začalo s výstavbou novej budovy školy. Tú otvorili v školskom roku 1964/1965 pre 705 žiakov s 29 triedami a 15 učebňami.
Po roku 1970 sa škola stala atraktívnou aj vďaka modernej budove a úprave okolia – do prírodného exteriéru pribudla umelecká práca akademického sochára Petra Paliatku, záhradná plastika Holubica ako symbol mladosti a orientácie školy na všestranné rozvíjanie osobnosti žiaka. Vybudoval sa aj nový športový areál, školská jedáleň a kuchyňa, šatne pre žiakov a ambulancia dorastovej lekárky.
Stredné odborné učilište v tomto období navštevovalo vyše tisíc žiakov, ktorí odborné zručnosti nadobúdali v šiestich strediskách praktického vyučovania. Škola vďaka vysokej kvalite a variabilite práce získala výborné meno, vážnosť a úctu v širokom okolí medzi pedagógmi, rodičmi a žiakmi.
Od školského roka 1991/2000 došlo k novým zmenám. Škola začínala v nových, neznámych spoločenských a ekonomických podmienkach, reagovala na nové požiadavky pracovného trhu, prestavby systému vzdelávania v učilištiach, vytýčila si nové ciele a úlohy výučby a výchovy. K pôvodným odborom pribudli nové, napríklad kozmetička, vlasová kozmetika, obchodný pracovník, kaderník a praktická žena.
Od 1.9.2008 dostala nový názov – Stredná odborná škola v Senici. Zároveň sa začalo s modernizáciou učební a do vyučovacieho procesu sa zavádzajú prostriedky informačno-komunikačných technológií.
Práca v SOŠ však nepredstavuje len teoretické vyučovanie a odborný výcvik. Veľký dôraz pri práci so študentmi sa kladie na výchovnú stránku. Dôkazom pozitívneho výchovného pôsobenia všetkých pedagogických zamestnancov na našich žiakov sú ich rôzne aktivity, napr. charitatívne akcie ako Nezábudka, Biela pastelka, Kvapka krvi, výmena odborných skúseností pedagogických pracovníkov a študentov školy v rámci projektu Mosty na Moravu. Medzinárodný projekt Enersol vedie žiakov k ochrane životného prostredia .
O práci školy pravidelne informuje školský časopis, ktorý má už viac ako desaťročnú tradíciu, a www stránky školy.
Počas svojej existencie škola pripravila tisíce kvalifikovaných odborníkov rôznych profesií. Je málo miest a obcí nášho regiónu, v ktorých nepôsobia naši bývalí absolventi alebo nežijú študenti našej školy.
Spracované podľa textu Ing. Júlie Gabčovej
.
Riaditelia školy od jej založenia po súčasnosť:
| 1948 – 1968 | Ján L e s á k |
| 1968 – 1970 | RNDr. Jozef K a r a s |
| 1970 | Jozef H y p k ý |
| 1970 – 1986 | PhDr. Margita P e k a r o v á |
| 1986 – 1990 | Ing. Ladislav M a r a f k o |
| 1990 – 1991 | Ing. Jozef Š k o r ň a |
| 1991 – 2008 | Mgr. Roman Š e d i v ý |
| 2008 – 2009 | Ing. Karol K u n o v s k ý |
| 2009 | Mgr. Libuša O r g o n í k o v á |
| 2009 |
Mgr. Pavol P a r a d e i s e r |
Učitelia, ktorí pôsobili v našej škole
.
.
.
Autorom záhradnej plastiky Holubica pred budovou školy je Peter Paliatka, akademický sochár.
Peter Paliatka / 1952, Handlová / - výtvarník, sochár a vysokoškolský profesor
Zameriava sa na návrhy pre sériovú výrobu v doprave, priemyselnom a interiérovom dizajne a venuje sa monumentálnej tvorbe v oblasti sochárskych realizácií v architektúre. V súčasnosti pôsobí v Ústave priemyselného dizajnu na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave v pozícii vedúceho oddelenia. Ako dizajnér spolupracoval s Podpolianskymi strojárňami v Detve, Slovenskou armatúrkou Myjava a Obchodno - marketingovou spoločnosťou v Senici. Exteriérovú plastiku Holubica pred budovou SOŠ Senica vytvoril v roku 1983 z vračského vápenca dovezeného z Bulharska.
Naši žiaci o soche napísali:
Pred školou na bielom podstavci stojí symbol nášho života - holubica. Holubica, ktorou nám chcel jej autor, akademický sochár Peter Paliatka, každé ráno povedať: Ste mladí a viete sa smiať, preto nedajte si z očí vziať svoj jas.
Holubica stojí mĺkvo, ticho a predsa je symbolom našej šantivej mladosti. Symbolom nášho životného elánu, tvorivosti, našich citov. Pod bielym páperím jej nežných krídel sú skryté naše prvé lásky, prvé priateľstvá, prvé sklamania. Jestvuje azda výstižnejšie stvárnenie života našej generácie ?
Anna Lacušková II.C 1982/83
V návale školských povinností si akosi ani nevšimneme, aká socha stojí pred budovou školy. Načo tu vlastne je?
Holubica sa tu usadila možno preto, aby mala celú školu pod svojimi ochrannými krídlami, pomyslel som si, keď som ju prvýkrát uvidel. Každé ráno, keď okolo nej prechádzam, sa mi vyčarí úsmev na tvári, a to je ďalší dôvod, prečo naša biela holubica hniezdi v školskom areáli. Vďaka úsmevu často aspoň na chvíľu zabudnem na každodenné problémy. Medzi ne patrí aj zlosť, ktorá tento svet robí takým, aký je. A preto tu holubica sídli, aby priniesla mier aspoň pre našu školu a okoloidúcich, keď už nie pre celý svet. Možno nám tiež pripomína, že všetci sme slobodní a mali by sme si vážiť, že môžeme rozprestrieť krídla a letieť za svojím cieľom a snom. Každý má svoje poslanie, a teda aj naša snehobiela holubica. Nemôže síce vzlietnuť k oblakom ako ostatné vtáky, ale živé holubice nemajú zase takú úlohu, akú dostala od svojho stvoriteľa ona. Preto nechce rozprestrieť krídla a odletieť. Je tu, aby nás strážila a každý deň nám dávala nádej do budúcnosti.
Filip Tokoš II.I 2011/2012
Holubica, spanilá krásavica, obklopená zeleňou, pevne stojí na podstavci. Umelecká práca sochára Paliatku, zahalená v zvláštnom plášti, ktorý už nahlodal zub času, do duše nám vnáša trochu tajomnosti. Málokto si ju všíma, len sem-tam zablúdilé oko sa pozrie a do mysle sa vlúdi myšlienka, aký monument tu stojí. Zahalená do hmly tajomnej pre každého znamená niečo iné. pripomína slobodu, lásku, je symbolom mladosti.
Všíma si deti, ale aj deti detí, ktoré okolo nej chodia a chodili. Vníma, ako plynie čas. Vidí a pozoruje každý pohyb pred školou, o všetkom vie, no nič neprezradí. Je dušou i srdcom školy, je pevná ani skala, ale aj zraniteľná sťa motýľ – ako my mladí. Keby mohla vzlietnuť, letela by k hviezdam, no my sme radi, že tu zostáva s nami. Holubička je naša, krásny symbol našej školy.
Lenka Chocholáčková II.I 2011/2012
.
Naša škola sídli na Ulici Viliama Paulyniho-Tótha
Viliam Pauliny-Tóth / 3.6.1826, Senica – 6.5.1877, Martin /
- vedúca osobnosť slovenského politického života druhej polovice 19. storočia
- najvýznamnejší senický rodák
- všestranný človek s encyklopedickými vedomosťami: politik, diplomat, poslanec uhorského snemu, novinár, literát, hudobník, spoluzakladateľ Matice slovenskej a jej podpredseda
- okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladaniu z ruštiny, nemčiny, francúzštiny a maďarčiny
- najviac práce vykonal v žurnalistike: redigoval časopis Sokol, bol hlavýnm redaktorom Národných novín, založil prvý slovenský hudobný časopis Hlahol a vydával prvý slovenský humoristický časopis Černokňažník
- uznanie si vydobyl aj v zahraničí, bol členom Učenej srbskej spoločnosti v Belehrade a Matice srbskej v Novom Sade
- zomrel v r. 1877 a jeho pohreb sa podobal obrovskej národnej púti
.
